1.povídka - SoNP
....kvap...
...kvap...
....kvap...
....kvap....
...kvap....
Tak strašne to bolí. Celé telo mám ako v ohni. Všetko ma páli, štípe a bodá. Akoby som mal v každom milimetri svojho tela zapichnutú dýku.
Dýku namočenú v čistom liehu, následne zapálenú. Trpím.... tak veľmi.....
Kladiem si otázky: Je to spravodlivé či nie. Mali právo zavrieť ma do tejto kobky a mučiť mi telo ...... i srdce, ba dokonca aj samotnú dušu?... Neviem... Možno, ak si myslíte, že je pomsta spravodlivá.... Azda si to skutočne zaslúžim, vari ani nemám právo žiť...
Život ....za ..... život
Srdce ....za .....srdce
Tak potom prečo stále dúfam v záchranu?
Prečo chcem, aby ma niekto oslobodil?
Prečo chcem žiť?
Celý život som sa predsa pripravoval na túto chvíľu. Vedel som, že príde, čakal som na ňu a bol som pripravený prijať tieto muky a zomrieť. Ako je teda možné, že teraz to tak nie je?
Je to chyba môjho bláznivého srdca, ktoré bije len pre neho a nechce sa vzdať, čo i len pohľadu naňho?
Alebo za to môže on? Ten, ktorý si ukradol moju lásku len na to, aby ju mohol, čo najbolestivejším a najpotupnejším spôsobom zničiť. Ktorý mi vzal dušu, len aby ma viac bolelo toto nevyhnutné umieranie.
Srdce mi krváca viac ako rozbitá hlava. Rana na ňom je oveľa hlbšia ako ryha na čele pod ulepenými vlasmi. A ja chcem plakať....
Prečo dočerta nemôžem revať ako zranené zviera?
Prečo si nemôžem vyliať dušu?
Prečo sa nemôžem ani jediný krát otriasať pod návalmi vzlykov?
Prečo?...
Lebo to nedokážem. Musí mi stačiť táto odpoveď, pretože až priveľmi dobre viem , že iná nepríde.
Cítim sa ako mŕtvy... Ležím tu na studenej špinavej zemi, ulepený od krvi, hnisu neschopný pohybu. Odovzdane čakám, lebo sa nezmôžem na nič iné. Som bezmocný. Nohy mám ako z olova, telo ubolené a nemotorné.
Zahľadím sa na svoje ruky. Ležia predo mnou ako pahýle nejakej kostry. Strašidelné. Moje jemné dlhé prsty sa zmenili v obyčajné paličky pokryté kožou. Farbu mojich kedysi čistých dlaní cez nános prachu nalepeného na mojej krvi nie je ani vidieť.
Tak bezbranný a neschopný. Nerozhodujem o ničom, nemôžem, i keď...
jednu vec by som mohol spraviť. Poslednú vec z vlastnej vôle. Možno to tento krát dokážem a neskončí to ako môj prvý pokus.
Pod návalom tejto spomienky sa mi zachvejú tak dlho nehybné plecia. Zrak automaticky upriem na rozbitý džbán v rohu miestnosti. Len črepy. Nič iné len kúsočky lacnej vypálenej hliny, zamazanej od mokrého prachu.
***
Rozbil som ju na druhý deň. V prvý som chodil okolo stien, rukami som hľadal dvere a cestu von. Nenašiel som. Odtiaľto cesta nevedie. Jedine duch by sa mohol vypariť. Prejsť cez chladnú kamennú stenu a na krídlach smrti vyletieť k oblakom a ešte vyššie.
K nebu ... k voľnosti... k pokoju...
Skúsil som to i tak. Povedal som si: „Aj tak zomriem a nedoprajem predsa nepriateľom radosť z pohľadu na moje utrpenie. Spravím to, veď nie je dôvoď odkladať nevyhnutné, niečo, čo i keď nechcem, príde...
Nemal som nič, čo by som si pretiahol cez hlavu a zadržal s tým svoj dych aspoň na dobu, kedy už pľúca potrebovať nebudem. Lenže lano nikde nebolo. Ani špagátik , šnúrka od topánky či kravata....
Dokonca ani smrť som si nemohol, vybrať. Vtedy mi padol zrak na džbán plný vody položený ne zemi. „A keby som nepil?“ Prebehlo mi hlavou. Sadol som si na zem presne oproti vode a pozoroval ju. Nehybnými očami, nežmurkajúc som sledoval každučkú kvapôčku tej, až priveľmi lákavej tekutiny.
Vydržal som skoro deň. Ale smäď stále silnel a silnel, a s ním slabla moja odolnosť a pevná vôľa. Postavil som sa na nohy. Už nie tak rezko ako nedávno. Pomaly, neisto, musel som sa opierať steny, aby ma nepremohla slabosť. Ako námesačný som podišiel k nemu , chytil ho do ruky a s bázňou som si ho priložil k perám. Aspoň glg. Jediný malinký dúšok hovoril som si. Ale ako som hľadal na jeho dno, premkla ma bezradnosť. Vedel som, že ak začnem, nezastavím sa. A bolo len na mne, či odolám alebo svoj let cez steny uskutočním inokedy...
Prižmúril som oči, pevnejšie zovrel prsty okolo uška, odhodlane pozrel na džbán a hodil som ho. Letel spomalene ako snehová vločka, alebo som to tak aspoň ja videl. Vrazil do steny a vodička pre mňa taká neodolateľná sa rozliala v potôčikoch po stene a zemi. Vpila sa do dlážky, keď som to videl moje pery sa zvlnili do neveselého úsmevu. Zomriem. Hovoril som si v duchu. A bol som rád, že JA volím akým spôsobom sa to stane....
Bolo to zdĺhavé...
Dva dni som tu bez vody ležal na zemi, potlačoval chuť vypiť svoju vlastnú krv, len aby som uhasil smäd. Otriasala mnou zimnica a moja myseľ pomaly slabla... Tešil som sa, lebo som vedel, že odídem preč z tejto bohom zabudnutej kobky a vyletím vysoko nad oblaky až k mesiacu, ktorý tam hore určite je, len ja ho cez bariéru tehál nemôžem pozorovať. Alebo aspoň zletím až dole, do plameňov pekelných a nebude mi takáto zima.
A vtom sa otvorili dvere, o ktorých existencii som netušil. Zavŕzgali. Neotváral som oči. Nie, že by som na to nemal silu, toľko by sa jej vo mne ešte našlo, ale nechcel som. Tichunko som ležal na zemi, vdychoval špinu, ktorá sa mi lepila na sliznicu.
Nič sa nedialo. Nič som nepočul až kým nezačal štrk s pieskom škrípať pod niečími nohami. Krok tak rázny a popri tom tichý. Krok pevný akoby patril človeku, ktorý presne vie, čo chce. Krok opatrný, ale dostatočne rýchly ako krok dravca približujúceho sa ku koristi. Obrovského veľkého dravca.... V mojom živote som poznal len jedného človeka, ktorý takto kráčal. A najviac zo všetkého som si v tej chvíli želal, aby som sa mýlil. To predsa nemôže byť pravda, to predsa nie je ON. Ale niečo vo mne vedelo, že skutočne je.
Postavil som sa pravde. Prudko som otvoril ubolené krvou podliate oči a uprel ich na približujúcu sa postavu. A v tej chvíli som pochopil. Veci zrazu zapadali do seba. Okolnosti sa spájali. Pred očami sa mi vynorila pravda taká ostrá, až som mal pocit, že konečne zaplačem. Že mi vyreže z očí slané kvapky, ktorými som vždy nechcene šetril.
Spomenul som si, čo som kedysi hovorieval: „Nikdy sa nezamilujem lebo láska ma zničí.“ A čo som spravil? Od ignoroval som a teraz za to platím... Až príliš kruto...
V tu chvíľu som sa rozosmial. Neviem, čo mi prišlo smiešne, ale nedalo sa to zadržať, bolo to podobné, ako keď sa vám na jazyk derú sliny- potrebné a nezastaviteľné. Jemne som sa chvel a tlmene sa smial. Bol to tak trochu zúfalý smiech, smiech blázna... Nemal som sily vybuchnú ť, ale viem, že keby som mohol ,spravil by som to. Kútikom oka som sa na neho díval, a tak som mohol zazrieť ten jeho spokojný úškľabok – myslel, že plačem a trpím- ale pravdu mal len v tom jednom.
Pochopil to, keď sa ku mne priblížil viac. Zarazil sa a ten spokojný pomstychtivý výraz vystriedalo prekvapenie a potom zlosť. Zdrapol ma zozadu za vlasy a vytiahol na nohy. Bolelo to, ale ja som sa neprestával smiať. V tej chvíli som však poznal dôvoď môjho smiechu, chcel som mu to skaziť.
Bavilo ma dívať sa do očí svojmu prekliatiu. Do očí zúžených zúrivosťou, no predsa krásnych...
Stál som len vďaka tomu, že ma držal. Inak by som sa ako kus handry zošmykol na zem. Jeho ruka zvierajúca moje vlasy mi to nedovolila. Držala ma pevne, mocne a mňa to bolelo. Cítil som ako korienky povoľujú a moje vlasy postrádajúce krásu, zostávajú v jeho ruke. Boli prekrásne, avšak predtým ako sa zlepili krvou , zamastili a zosmolili do nepeknej guče. „Nevyvlečieš sa z toho tak ľahko,“ zavrčal a hodil ma na zem. Kolenom som narazil na tvrdú kamennú dlážku. Bolesť prudká ako páliace slnko ma zasiahla, rozliala sa celým telom...
Kľakol si ku mne, schmatol ma znovu za moje preriedené, ale stále husté vlasy a nešetrne si moju hlavu položil do lona. Zvrchu sa ma mňa díval s prižmúrenými očami, potom mi násilím otvoril ústa a nalial do nich vodu. Doteraz som si ani nevšimol ,že v druhej ruke zvieral fľašu minerálky... Celú mi ju vylial do úst. Napriek tomu, že najmenej polovica fľaše skončila na zemi, niečo sa do mňa skutočne dostalo.
„Nenávidíš ma?“ spýtal sa pomaly kladúc dôraz na každú slabiku. Nečakal som takú otázku. Mlčal som, lebo odpoveď by sa mu a ani mne nepáčila. Prečítal ju z mojich očí. „Budeš, keď s tebou skončím...“ dodal, postavil sa a bez ďalšieho slova odišiel......
***
Chcem ho nenávidieť? Pýtam sa sám seba v duchu. Neviem. Umierať zaslepený nenávisťou nechcem i keď, umierať zaplavený bolesťou z lásky sa mi tiež akosi nežiada. Možno by som mu to mal dovoliť, mal by som počkať kým ma prinúti nenávidieť ho. Možno potom bude smrť menej strašidelná, menej bolestná. Možno a možno nie...
Oplatí sa mi čakať v tejto temnote na neho, aby mi ublížil alebo by som mal radšej...
Očami znova hypnotizujem svoju ruku. Srdce sa mi trasie pri pohľade na žilu rysujúcu sa až priveľmi zreteľne na ubolenom zápästí. Akoby ma vyzývala. Mám počúvnuť jej rev? Neodpovedám namiesto toho ju prisúvam bližšie k ústam.
Je ťažká. Váži snáď tonu.
Nechce sa pohnúť ani o milimeter. To som až takto zoslabol? Čo som to preboha za trosku? Nezdvihnem ani vlastnú ruku. Teraz by mi moli pred očami zabíjať mamu a napriek tomu by som sa prizeral, nič nerobil.
Konečne je tu! Cítim na nej svoj vlastný dych. Hladká ju, upokojuje, ako matkina pieseň tíši nervózne dieťa. Opatrne vystrčím jazyk z tých mojich popraskaných, krvou zlepených pier. Obliznem si žilu a zacítim na končeku jazyka jemné dunenie –pulz.
Vycerím svoje zuby a hryznem. Celou silou, ktorá vo mne zostáva sa prebijem cez opevnenie kože. Dostanem sa pod ňu až do samotného mäsa. Bolí to. Sakramentsky to bolí, ale pocit, že mi vlastné zuby trhajú žili ma upokojuje. Prísľub smrti ma núti nepovoliť stisk.
Nekonečne dlhá doba. Je to večnosť, čo nechávam vlastnú krv prúdiť mohutným tokom do mojich úst. Je kovová. Chuť mi však nevadí. Jedol som ďaleko horšie veci. Klamstvá, intrigy, ktorými ma kŕmili boli snáď miliónkrát trpkejšie ako dúšky tohto vína.
Vyťahujem si ju z úst. Oči radšej zatváram. Žalúdok sa mi kolíše, pripomína malú loďku na vlnách Atlantiku, hlboko v mori. Je mi zle. Toto je asi jediná chvíľa, kedy ďakujem za svoju slabosť. Keby som mal energiu, určite by som sa povracal. Otvorím oči. Krv je všade. Cítim ako mi priliepa šaty na telo, ako mi zlepila mihalnice ako mi schne na tvári. Je to nechutné ako z hororu. Sakra! Prečo to trvá tak dlho?! Nemal by som byť už mŕtvy? Cítim sa čim ďalej tým horšie, ak je to vôbec ešte možné... Žeby to už bola smrť? Konečne sa odtiaľto dostanem? Prečo teda ešte cítim? Nemal by so byť dávno preč, smažiť sa v plameňoch mojich hriechov spolu s inými beštiami? Prečo nie som v pekle? Alebo žeby ... toto bolo peklo?
Ležím kĺby sa mi oškierajú, svaly tuhnú ešte viac ako sú. A ja... dýcham. Ešte stále upíjam z pohára života, i keď by som radšej pil z čaše smrti. Krv ešte stále tečie z môjho zápästia a ja cítiac ako sa odplavuje, slabnem, to však ešte stále nie je koniec. Oči mám zatvorené, aby som sa nemusel dívať na túto kobku plávajúcu v krvi. Je tu ticho, že môžem počuť ako tá červená tekutina tečie z môjho zápästia.
„Žblnk, žblnk....žblnk žblnk...“ Žblnkoce ako horský potôčik prameniaci v mojej prehryznutej žile. To ticho, čarovné strašidelné, prelomí vrzgot dverí. Počujem ich, ako sa otvárajú, ako niekto vstupuje dnu. Načúvam pozornejšie oči stále neotvárajúc. Zrazu zachytím zalapanie po vzduchu. Našiel ma. Ako asi vyzerám? Ako mŕtvola a či ešte horšie?
„Ty... parchant! Čo si to urobil?!“
Jeho hlas škrípe. Počujem to, ako keby nožom rezal hlboko do zhrdzavenej ocele. Pomaly bolestivo sa vnára dnu - drancuje mi dušu ľahko, ako keď prerežete nožom maslo.
Cítim sa slabší a slabší, teraz to už určite príde! Kričím v duchu.
Bolí ma ruka. Akoby som ju mal stále v zveráku. Vlastne by som tú jeho pažu, pevnú sťa remeň, mohol prirovnať k zveráku. Gniavi ma, nešetrne mi stíska postihnuté miesto s jasným poslaním spôsobiť mi ešte väčšiu bolesť. Viem to, cítim to v jeho pohybe. Čítam to v každom jeho nádychu. Zaviaže mi ho kusom handry z môjho trička, ktoré je teraz horšie ako triko žobráka. Silno mi to sťahuje, asi chce aby som vydržal čo najviac jeho mučenia. A ja to vydržím, nezomriem to by bolo pre moju biednu dušu až priveľké vykúpenie. Nebojím sa, nič nemôže väčšmi poraniť moje telo, moju dušu ako to, čo sa už stalo. Najťažšia časť môjho krátkeho života bola vo chvíli, keď som si uvedomil, že ma podviedol. Nemal by som byť prekvapený ... Veď som sa kvôli tomuto utrpeniu narodil, aby som splatil dlh, ktorý mi tu zanechal otec...
Otvorím oči, pretočím hlavu tak, aby som na neho mohol vidieť. Sledujem jeho ruky. Strhávajú zo mňa handry ako z bábky súcej akurát na vyhodenie. Nedokáže ma prekvapiť, viem presne, čo spraví.
Jeho ruky. Tie nádherné rúčky, ktoré mi predtým spôsobovali toľko rozkoše, mi teraz takto ubližujú. Cítim, ako sa mi na tele vytvárajú modriny po jeho drsných zovretiach. Bolí to, ale i tak mám pocit akoby v tých zničujúcich pocitoch, ostalo trochu tej falošnej lásky, ktorú mi dával zakaždým, keď sme sa milovali. Syknem, keď sa mi jeho nechty zbrúsené do špičky zaboria do stehna. Cítim, ako mi po ňom tečie krv. Zatínam zuby do pery, aby som nevydal ani hlásku. Nedoprajem mu potešenie, neuvidí môj pohľad prosiaci o pomoc nie... To nedopustím.
V očiach sa mu leskne šialenstvo. Je ako blázon a mne je ho ľúto. Je to vlastne moja vina, že je na tom takto, ale i tak sa nepoddám nenechám ho ublížiť mi ešte viac. Strhne zo mňa zvyšky handier. Ležím tu pod ním nahý a jediný kus oblečenia, je ten kus handry obtočený okolo môjho zápästia. Kus plátna farbiaci sa do červena. Užíva si to. Čaká, analyzuje ako sa cítim. Mal by som byť zahanbený, pretože tu pod ním ležím bezbranný, nahý. Nie je to tak. Videl ma už toľko krát predtým, keď sme boli spolu, mal ma už toľko ráz vo svojej moci, že mi to ani nevadí.
Skloní hlavu k mojej hrudi. Perami sa priblíži k bradavke chvíľu počká, zdvihne pohľad, aby som mohol vidieť jeho víťaznú tvár.
A potom hryzne.
Surovo hryzne. Zubami sa mi zabára hlboko do tela, ako keď som ja drancoval vlastnú žilu. Dlho mi ju takto plieni a mne sa pre očami vynárajú spomienky.
Ako ležíme na posteli,
ako mi bradavku saje,
ako mi ju láska, len aby mi spôsobil rozkoš, nie bolesť. Prejde k druhej bradavke a celé to zopakuje, ja to však už necítim. Začínam blúzniť a namiesto strachu bolesti a pokory cítim spokojnosť, lebo pred očami nevidím jeho surové oči, na tele necítim jeho blížiace ruky, nie ... cítim jemné nežné ruky, ktoré ma hladia, cítim horúce opery, ktoré sa o mňa starajú a vidím oči... oči anjela, ktorému na mne záleží...
Zdvihne sa zo mňa. Asi sa mu nepáči moja odozva. Asi čakal kvílenie zvieraťa. Zamračí sa, všimnem si cez opar vízii, ktoré ma sťahujú čoraz hlbšie do svojich sieti. Jeho oči ešte väčšmi stvrdnú. Uškrnie sa, asi konečne prejde k hlavnému bodu programu. Surovo mi schytí nohy, vyloží si ich na plecia, zastaví sa v takejto polohe a díva sa na mňa. Jednou rokov si ma pridŕža a druhou si rozopne rozparok. Nevyzlečie sa, nedopraje mi poslednýkrát ucítiť hodvábnosť jeho pokožky. Priblíži svoj penis k môjmu otvoru a.. na jedenkrát do mňa prenikne. Neovládnem sa a vykríknem. Strašne to bolí. Akoby sa mi trhali vnútornosti. Celý sa vytiahne a surovo na doraz, sa do mňa zasunie. A znova a znova. Pri každom príraze vykríknem. Moje suché ústa, ktoré neboli schopné pohybu sa zrazu prebrali a jačia srdcervúcim krikom, ktorý sa odráža od holých stien a vracia sa mi do uší v podobe ozveny. Nedokázal som to, nedokázal som tichučko čakať na koniec.
A on.
On sa smeje.
Krutý smiech sa mi vnára do uší, nabodáva sa do môjho vedomia, ako jeho telo do tela môjho. Hlbšie vo mne nemôže byť, rýchlejšie sa nemôže pohybovať, surovejšie nedokáže prirážať. A ja pri tom všetkom, popri tom jakote, popri bolesti nedokážem zabudnúť na naše milovanie. Nedokážem nemyslieť na to, ako ma láskal na mojom penise, ako ma jazykom rozmaznával, ako my vždy dokázal vzrušiť. Nezabudnem na to, aký zahmlený pohľad mal, keď sme sa milovali. Nebola to hmla šialenstva ako teraz, bol to opar vzrušenia a rozkoše. Nikdy mi nedokáže sprotiviť naše milovanie. Viem, že sa o to snaží. Viem, čo chce dosiahnuť- chce aby som ľutoval. Aby som trpel tak, že znenávidím jeho i naše spoločné chvíle, ale to sa mu nedarí. Stále ho mám rád, i keď ma to bolí, i keď by možno bolo lepšie, keby som ho skutočne nenávidel.
Priráža ešte stále, akoby sa nikdy nechcel zastaviť a ja mu odpovedám netíchnucim krikom. Neuvedomujem si to však, som od svojho tela ďaleko. Myšlienky sa mi kúpu v horúcej zmesi nádherných spomienok.
Vidím naše prvé stretnutie, naše prvé milovanie. Tu neuveriteľnú rozkoš ktorú som nikdy predtým nezažil. S ním to bolo prvýkrát, i keď on to zrejme ani nevie.
Spomínam na jeho večné motýlie bozky, ktoré si kradol pri každej príležitosti ako mi vyznával lásku a ja som mu veril. Ako sme večerali na terase jeho domu v rukách poháre s červeným vínom. On sedel v obrovskom prútenom kresle a ja som bol v jeho lone. Šepkal mi do ucha nežné slovíčka a moje srdce plakalo radosťou.
Myslím, že i cez toto všetko som rád, že som ho stretol. Veď bez neho by som nikdy skutočne nežil. Síce ma teraz 100krát viac bolí moja smrť- keď viem aký je život- ale i tak to nikdy nebudem ľutovať nech mi spraví čokoľvek.
Po dlhej dobe, priam večnosti sa do mňa vystrieka. Je to prvýkrát, čo to cítim v sebe. Vždy mi tvrdieval, že to by spravil len keby som bol obyčajná kurva a ja vraj pre neho znamenám viac. Asi to tvrdil preto, aby keď to spraví som sa cítil ponížený. Ale aj v tomto sa míli, je mi to jedno už to ani nevnímam, len cítim ako mi krv z rany tečie i cez tú špinavú handru. Na chvíľu zavriem oči, lebo už nevládzem bdieť. Sila ma úplne popustila.
Chcel by som ešte vidieť oblohu. Chcel by som predtým ako príde to nevyhnutné a ja sa usmažím v pekle naposledy pozrieť na nebo. Nekončiace nádherné modré a čisté. Naposledy. Veď tam dole určite nebude niečo podobné nebu. Len bolesť strach a utrpenie. Nebojím sa, najradšej by som tam už bol, len aby som nemusel cítiť ako sa každou sekundou od seba vzďaľujeme. Aby som necítil ako sa puto medzi mnou a ním trhá. Nie kvôli mne, ja by som ho nechal tak navždy, aj po tom všetkom, ale jeho nenávisť je silnejšia ako moja láska. Ja by som tak strašne rád videl to modré nekonečno, ktoré by mi pripomenulo ako mi bývalo dobre. Tie mäkké obláčiky, ktoré by mi ukázali spomienky na nás dvoch ako sme sa navzájom postriekali šľahačkou a potom sme si ju zlízali. Chcel by som.,... ale to mi nie je dovolené. Musím sa s tým zmieriť, lebo inak sa nedá.
Donútim sa naposledy otvoriť oči. Najradšej by som už len spal, ale ja ho chcem vidieť, kým odídem. Namiesto toho môjho neba. Moje ubolené oči sa pomaly presúvajú po jeho tele. Ktoré je celé od mojej krvi. Dokonca i jeho tvár žiari karmínovou farbou. Všetko tu naokolo je červené hnedé čierne či sivé. Nikde sa tu neváľa ani kúsok tej mojej oblohy, ktorá by ma zachránila. Nikde...
Podíde ku mne bližšie. Tvár nakloní nad tu moju a ja vidím jeho oči milimeter od mojich. Sú plné škodoradosti, víťazstva a zadosťučinenia. Dívajú sa mi rovno do mojich a ja sa v nich strácam okrem toho, že sú nádherne hlboké sú aj ... modré. Ako tá moja nekončiaca obloha, ktorá symbolizuje moju túžbu po slobode a zároveň určuje kde patrím. Patrím tu pod neho. Patrím na špinavú dlážku postriekanú krvou a je mi navždy súdené strácať sa v jeho očiach, ktoré som na ňom tak neuveriteľne miloval.
„Nejaké posledné želanie?“ spýta sa so silnou dávkou spokojnosti...
A ja polomŕtvi, cítiac, že nedokážem viac ani dýchať, sa predsa len ešte na niečo zmôžem. Usmejem sa úprimným úsmevom, rukou z ktorej mi uteká život, ho chytím zozadu za krk. Jemne si ho pritiahnem k sebe a prekvapenému mu ukradnem jeden bozk. Len obyčajnú pusu, bez vášne bez túžby, ale so všetkou mojou láskou k nemu, lebo on má pravo ju vidieť. Má právo si ju zobrať. On má právo ma aj takto zabíjať lebo ja patrím len a len nemu. Keby mi prikázal aby som sa zabil sám a on by sa díval, spravil by som to. Bez zaváhania, okamžite. Len pre neho....
Trochu sa odo mňa odtiahne, pozerá sa na mňa a ja mu odpoviem...
„...sa splnilo.“
Pery sa mu zvlnia do krutej priamky a ja.... ja som v tejto chvíli nekonečne šťastný, že zomieram v tieni jeho úsmevu.
...
(Amami, 29. 7. 2009 13:48)